Ten zvláštny, skrátený týždeň po už dnes legendárnom prvom ročníku futbalového turnaja Análek Fotbálek Cup bolo treba nejakým spôsobom obzvláštniť. Až príliš veľa myšlienok smerovalo do areálu na pražskom Braníku za spálenými šancami a hanebnými prehrami. Niet lepšieho lieku ako je kvalitná hudba, to vedia aj starí dobrí SPOCK´S BEARD a spievajú o tom v skladbe „The Healing Colors Of Sound“. Do príjemného, hodinu od Bratislavy vzdialeného viedenského klubu ((szene)) sme sa však s kolegom Thornom nevybrali na decentný prog-rock. Cieľ bol jasný – prevetrať hlavu pri poriadnom modernom hluku. Metalcore, hardcore, punk, hovorte si tomu, ako chcete.

THE BANNER pochádzajú z New Jersey a celý ten májový viedenský večer zahajovali. Majú aktuálny album „Each Breath Haunted“ a sami seba považujú za horror-hardcore či dokonca zombiecore. Áno, spevák s neforemnou postavou je na takýto hudobný štýl dostatočne škaredý. Na pódiu mu asistujú traja mladíci s gitarami, ktorí ako keby z oka vypadli Mikymu Kadlecovi z veselého českého seriálu „Třetí patro“. Jeho tvorcovia by mali pri pohľade na účinkujúcich, ale i prizerajúcich sa mladých ľudí určite veľkú radosť. Toľko „emo-patiek“ a rôznofarebných náušníc sa len tak nevidí. Po hudobnej stránke boli THE BANNER veľmi podobní domácim WORLDS BETWEEN US, ktorí nastúpili po nich. Možno s tým rozdielom, že Američania pôsobili predsa len vyzretejším, dospelejším dojmom. V oboch prípadoch to však nebola žiadna sláva. Stačí si vypočuť staré dosky od POISON THE WELL z rokov 1999 a 2001 a pátranie medzi stovkami podobných, v súčasnosti veľmi vychytených mladých kapiel s ukričaným spevákom a spleťou chaotického riffovania vám príde úplne zbytočné. Aby som nebol prehnane kritický, u rakúskych WORLDS BETWEEN US ma naozaj zaujal sólový gitarista, ktorý svoj nástroj držal v rukách doslova ako hovno – presne v štýle Janicka Gersa z IRON MAIDEN alebo Lucu Turilliho z RHAPSODY. Točil sa s ním, zamotával do šnúry, v jednom momente dokonca do gitary s plnej sily niečo kričal (!!?!). Veľmi pôsobivé!

Je zvláštne, ako ľahko sa dá úspešná kapela rozoznať od začínajúcej či mizernej. Keď sa na pódiu začali rozkladať páni zo Seattlu, ktorí si hovoria HIMSA, z ich tvárí, mimiky, pohybov a suverénneho správania bolo už pred samotným koncertom razom jasné, že ide o úplne inú váhovú kategóriu v porovnaní s dvojicou predskokanov. Albumová novinka „Hail Horror“ slávi v odbornej tlači v zahraničí veľké úspechy, viacerí pejú ódy na dokonalú harmóniu metalu a hardcoru v tvorbe týchto energických mladíkov. Práve HIMSA boli aj pre mňa tým najväčším lákadlom a ciťák v tomto prípade rozhodne neklamal. Ako keby som si dal repete minuloročného výborného vystúpenia švédskych THE HAUNTED na zlínskej Metalmanii. V mnohom boli Američania rovnako kvalitní, miestami možno aj lepší ako slávni Švédi – ten „Bay Area touch“ je v ich thrash metalovej zložke naozaj citeľný a veľmi zaujímavý. Starú školu a metal ako taký u HIMSA zosobňujú vlasatý basák Derek Harn a rovnakou „mařenou“ ozdobený gitarista Kirby Johnson. Čistý hardcore je na druhej strane vokalista Johny Pettibone – chlapík postihnutý totálnou aquafíliou. Ešte som nevidel frontmana, ktorý by takto intenzívne oblieval minerálkou seba a hlavne divákov pod pódiom. Ozzy Osbourne a jeho vedrá vody sú proti nemu šuviks. Samozrejme, pri hitovkách ako „Sleezevil“ alebo „Wither“ nemohol medzi divákmi chýbať poriadny moshing, violent dancing, stage diving a všetko, čo s tým súvisí. Strhla sa proste poriadna mela, v ktorej sa tradične ventilovali najmä napoleónske komplexy. Výškový priemer meter šesťdesiat päť a väčšinou útle telíčka v chaotických bojových pohyboch. Veselé! Pocit dejá vu a spomienky na minuloročnú bratislavskú Stoku s koncertom BORN FROM PAIN boli zrazu veľmi živé.

Vrelo to riadne aj po nástupe hlavných hviezd večera – kalifornských DEATH BY STEREO. Dosť sa ubralo z položky metal, menej z tej hardcorovej, no čo je najpodstatnejšie, pribudol punk ako remeň. DEATH BY STEREO zneli ako BAD RELIGION na steroidoch. Jednoduché, veselé popevky medzi totálne natlakovaným gitarovým nárezom, ktorý svojím enormným energickým výkonom ešte umocňoval kriklúň Efrem Schulz. Ten svojou vizážou s irokézskym kohútom pripomínal zvláštny mix divokého Maguu z románu Posledný mohykán a známeho slovenského skladateľa, klaviristu, dirigenta a publicistu Petra Breinera. Jednoducho, naoko citlivá duša, ktorej dáte do ruky tomahavk a rozseká všetko okolo seba na márne kúsky. Alebo namiesto tomahavku mikrofón – to je práve prípad fascinujúceho Efrema. Spolu so svojimi kolegami z DEATH BY STEREO dokonca miestami zneli ako tvrdší, drsnejší SYSTEM OF A DOWN, zvlášť v momentoch, keď Efremovi s vokálmi výdatne pomáhali basák Tyler Rebbe a gitarista Dan Palmer. Práve Dan sa stal terčom spevákovej srandičky s pitím piva pri hraní sóla, ktorá bola ako vystrihnutá z koncertov BLOODHOUND GANG. Ľudia sa zabávali, skákali z pódia, plávali na rukách spolušalejúcich okolostojacich, koncert bol po stránke show absolútne dokonalý, jediným mínusom bol možno trochu horší zvuk. Hitovka „Desperation Train“ však v každom prípade kolovrátkovala v hlave pekných pár hodín po koncerte.

Táto vydarená akcia pritiahla do ((szene)) iba o niekoľko desiatok ľudí menej ako decembrové vystúpenie švédskeho trháku OPETH. Pre mňa osobne minimálne rovnako veľké prekvapenie ako fakt, koľko sympatických slečien chodí v Rakúsku na takéto tvrdé, emo-screamo-metal-core-punkové koncerty. Stačí absencia tradičných dlhých čiernych sukní „tarjoidných“ gotických buchiet a duša slovenského metalistu výrazne pookreje. Zaujímavé!

Foto: Thorn